Témou tohtoročného Svetového dňa vody bolo: Zviditeľniť neviditeľné. Liptovská vodárenská spoločnosť, a. s., Liptovský Mikuláš má niekoľko desiatok vodárenských zdrojov, medzi nimi aj výnimočný prameň s názvom Vyvieranie, ktorý sa nachádza v podzemných priestoroch jaskyne v Demänovskej Doline. Liptovský región je známy jaskyňami s bohatou krasovou výzdobou, ktoré obdivuje množstvo domácich a zahraničných turistov. Svetový deň vody 2022 bol zameraný na podzemnú vodu. Tieto tri skutočnosti do istej miery spolu súvisia a žiaci písali texty s touto tematikou.
Do súťaže prišlo bezmála sedemdesiat prác, ktoré boli zaujímavé, plné fantázie, vedomostí o význame podzemnej vody. Veľmi ťažko sa z nich vyberali najlepšie, pretože všetky by si zaslúžili byť ocenené. Ale súťaž je súťaž, a preto sme vybrať museli.
Kategória poézia
1.
Skrytý poklad
V hĺbke Zeme ticho spí,
tam, kde ho nik nevidí.
Poklad sveta najdrahší,
viac než zlato vzácnejší.
Vôkol hory pevne stoja,
plné sily a pokoja.
Stoja hrdo na stráži
pod jasnými hviezdami.
Skalami sa derie dravo,
svoju cestu nájde hravo.
Číra, svieža, nádherná,
vzácna voda podzemná.
Dar života nesie svetu,
nežiada nič na odplatu.
Vážme si to, čo nám dáva
voda naša vzácna, zdravá.
Všetci ľudia, všetko živé,
bez tej vody vždy zahynie.
Každý strom i steblo trávy,
veľký slon i mravček malý.
Chráňme ju a šetrime,
nech sa nikdy neminie.
Neničme jej pramene,
nech na Zemi dobre je.
Žiačka 5. A, ZŠ s MŠ Partizánska Ľupča
2.
Podzemná voda
Voda je dar pre život na Zemi,
vážiť si ju musíme priveľmi.
Podzemná voda v horninovom prostredí,
je vlahou aj pre brloh medvedí.
Filtruje sa pretekaním cez štrk a piesok,
o minerálne látky sa obohatí kúsok,
obsahuje dostatok rozpustených solí,
príroda si sama túto možnosť' volí.
Tok vody v podobe prameňa,
svoje podoby často obmieňa.
Zo studne vystupuje,
teplé aj studené môžu byť naše pramene.
Periodické, občasne aj stále,
takto to prebieha neustále.
Hladina vody mení svoje podoby,
výdatnosť sa mení v časovom období.
Je najcennejším zdrojom pitnej vody,
bez nej by neboli žiadne hody.
Na Slovensku je veľa zdrojov podzemnej vody,
za to by sme mohli získať pekné body.
Voda je ohrozená skládkami odpadu,
preto nemôžme kráčať stále dozadu.
Chrániť ju musíme neustále,
aby sme mohli žiť dokonale.
Žiak 7. A, ZŠ Janka Kráľa
3.
Podzemná voda
Podzemná voda, náš hlavný pitný zdroj,
nenahradí ju žiadna mašina ani stroj.
Všetci vieme, že táto voda je priesvitná,
žiadnu krivdu ani lož tak neskrýva.
Ako pravda na povrch dostane sa,
z veľkých hĺbok zeme vylieva sa.
Aj keď jej zážitky sú neznáme,
a my ich nevidíme,
po čase svoj odraz nájsť vieme,
aj na vodnej hladine.
Žiačka 9. ročníka, ZŠ s MŠ Važec
Kategória próza
1.
Najťažší boj
„Už opäť útočila! Túto noc útočila na benzínky v Mikuláši!“ kričala do telefónu Nina. „Musíme to urýchliť, začína byť čoraz agresívnejšia“ ozval sa z druhej strany telefónu Adam.
Všetky média po celom svete informovali v ranných správach o opätovnom útoku zmutovaného hláča. Áno, máte pravdu – hláč je celkom malá neškodná rybička, ktorá žije pod skalami v riekach a potokoch. Tento hláč bol ale iný. Po rokoch vypúšťania chemikálií do vody, hláč zmutoval. Narástol do obludných rozmerov. Je veľký ako kamión, z úst mu neustále tečú nechutné sliny oleja. Všade za sebou necháva olejové škvrny. Usadil sa na poslednom čistom prameni na Liptove v Demänovskej jaskyni. Každú noc prepadáva závody a benzínové pumpy, kde ho zaujímajú len chemikálie. Vedci bijú na poplach, začína byť znečistený aj prameň v Demänovej. Čističky nestíhajú, ľudia chorľavejú, nemocnice už nemajú voľné lôžka.....
Adam je mladý vedec, tesne po skončení štúdia a jeho kamarátka Nina je sokoliarka. Spoločne vymysleli plán na zastavenie obludy. „Môj Lino by mal tú obludu ako predjedlo, len keby bol väčší!“ Nina rozprávala o svojom cvičenom orlovi. Bol naozaj krásny a vznešený, s malým hláčom by nemal žiadny problém, ale s obludou? Adam si buchol po čele: „Nina to je skvelý nápad! Čo stojí za zmutovaním hláča?“ „Predsa všetko to svinstvo v riekach,“ odpovedala Nina. Adamovi svietili oči od nadšenia: „Presne tak. Keď to fungovalo na hláča, musíme to vyskúšať aj na Linovi.“ „Čo ak mu to ublíži?“ spýtala sa ustarostene Nina. Svojho orla mala nielen ako zviera, ale boli skutoční kamaráti. „Nie, musíme spraviť roztok, ktorý Linovi neublíži a zároveň bude fungovať len určitý čas. Nechceme predsa, aby sme tu potom zas mali obrovského orla?!“ nahlas premýšľal Adam.
O tri3 dni neskôr. „Nina dokázal som to! Mám zlúčeninu, ktorá perfektne funguje. Skúšal som ju na mojej andulke Pipe. To si mala vidieť moju mamu ako vyvaľovala oči, keď na ňu z obývačky vykukla obrovská Pipina hlava,“ smial sa Adam. „Ráno bola Pipa opäť v klietke, tak si mamča myslí, že sa jej to len snívalo, hi-hi.“ „Poďme to teda skúsiť, cez deň väčšinou obluda oddychuje v jaskyni, tak by sme to mohli využiť“ vychŕlila zo seba Nina.
Nina vzala Lina na ruku, na ktorej mala natiahnutú koženú rukavicu a medzi prstami držala odmenu, v podobe malého kusa mäsa. Lino pokojne trhal zobákom mäso a ani si nevšimol, že ho Adam ponatieral nejakou gebuzinou. Lino ešte prežúval posledné sústo, keď sa to stalo... Pomaly začas rásť, Nina ho od strachu uvoľnila z ruky. O pár minút už Lino vyzeral ako veľký lietajúci balón. Nina s Adamom rýchlo vysadli na motorku a nabrali smer Demänová. Nina po celej ceste pískala a dávala signály Linovi, aby ich nasledoval. Pár metrov pred jaskyňou zastali. Veľký balón Lino sa vznášal nad nimi. „Ako ju dostaneme von?“ spýtala sa Nina. Adam chvíľu premýšľal a potom skríkol: „Benzín! Tá potvora predsa miluje všetko chemické.“ Hadičkou pomaly vyťahoval benzín z nádrže motorky a vypľuval ho pred jaskyňu... O chvíľu začuli hrmotavé zvuky a zacítili pach oleja. Vedeli, že obluda hláča sa blíži. Rýchlo skočili do blízkeho krovia a Nina začala intenzívnejšie pískať, aby dala Linovi znamenie na útok. Z jaskyne sa vynorila obrovská slizká beštia. A vtedy Nina ešte raž poriadne pískla. Lino sa strmhlav rútil z oblohy rovno na obludu. Zadrapil do nej svoje pazúre. Obluda fŕkala olej všade naokolo a metala sa. Lino ale svoju korisť odmietal pustiť. Všade lietalo Linovo perie a smrdel olej. Vtedy Adam odvážne vyskočil z kríkov a postriekal obludu akousi tekutinou. Lino zrazu držal vo svojich pazúroch malú, malinkatú rybičku.
Na druhý deň ráno všetky média priniesli rovnakú správu: „Vážme si naše podzemné a povrchové vody! Sú to najcennejšie, čo nám príroda dáva!“ Nina s Adamom sa stali tvárami kampane „Zachráňme čistú vodu, zachránime seba!“ „Ešte, že babka mala v pivnici trošku čistej pramenitej vody. Inak by sme tú obludu nepremohli!“ tešila sa Nina. Tá zázračná tekutina na zmenšenie hláča, nebolo totiž nič iné ako čistá, zdravá voda...
Žiačka I. A5, Evanjelické gymnázium Juraja Tranovského
2.
Kvapka Kvapôčka
Ani presne neviem, ako sa to všetko začalo. Bola raz jedna kvapka, ktorá sa ocitla vo veľkej tme. Všetky ďalšie kvapky sa na ňu tískali a akoby ich niečo od spodku tlačilo, až kým sa neobjavili pod veľkou skalou, na ktorú svietilo krásne slnko a okolo neho sa povaľovali biele mráčiky a všade naokolo bola krásna príroda. Kvapka nevedela kde je, a keďže bola veľmi zvedavá, tak sa všetkých vypytovala kde je. Ostatné kvapky jej však nevedeli pomôcť, lebo ani ony nevedeli kde sú. Tiekli spolu potôčikom, keď vtom, sa prišiel ku potôčiku napiť syseľ.
„A ty si kto?“ opýtala sa zvedavá kvapka. „Ja som syseľ Hvizdoš,“ povedal syseľ. „Ahoj syseľ Hvizdoš, ja som kvapka Kvapôčka a vôbec neviem kde som, nevieš mi s tým pomôcť?“ opýtala sa zmetená kvapka Kvapôčka. „No jasné, veď toto miesto pozná každý,“ povedal syseľ Hvizdoš. „Vrch z ktorého tečieš sa volá Kriváň, a potôčik, z ktorého som sa prišiel napiť sa volá Biely Váh,“ veselo dodal Syseľ Hvizdoš. Kvapka sa chcela ešte veľa toho povypytovať, ale prúd bol veľmi silný, tak ju spolu s ostatnými kvapkami stiahol do doliny. Kvapka tiekla pomedzi skaly, vysokú trávu, peknú prírodu, vysoké stromy, rozsiahle lesy a videla veľa zvieratiek, ale nikoho sa nestihla nič spýtať, lebo prúd bol stále silný. A ani si nevšimla, že okolo nej, je čoraz to viac kvapiek a, že sa z malého potôčika stáva riečka. Až keď sa tok pomaly ukľudnil, uvidela vedľa seba pstruha, s ktorým sa dala do reči.
„Ahoj pstruh, nevieš kde to sme?“ opýtala sa kvapka. „Samozrejme, že viem, tu od malička vyrastám,“ povedal pstruh. „Kúsok opodiaľ sa ku vám pridajú kvapky z riečky Čierny Váh a spolu budete tiecť cez dedinu Kráľova Lehota,“ dodal pstruh. O pár minút kvapka zistila, že pstruh mal pravdu, a zrazu uvidela veľké množstvo veľkých aj malých kvapiek. Tiekli spolu peknou prírodou a onedlho si všimla dve mestá, odrazu spozorovala, že sa prúd spomalil, a vtom uvidela toľko vody, koľko si nevedela ani predstaviť. Uvidela, že vedľa nej pláva kapor, tak sa ho začala pýtať. „Kde to som?“ opýtala sa kvapka kapra Plutvičku. „Si v Liptovskej Mare,“ povedal natešene kapor Plutvička.
„Ešte sa dá ísť aj niekam inam?“ opýtala sa kvapka. „Áno, počul som, že sa dá ísť do Čierneho mora, ale je to veľká diaľka,“ povedal kapor. „A ako sa tam ide?“ pýtala sa zvedavá kvapka. „Choď ku veľkému múru, a tam je tobogan, ktorým sa dostaneš ďalej,“ odpovedal kapor a stratil sa v kalnej vode. Kapor mal pravdu, bola to parádna jazda. Chvíľu jej trvalo, kým sa dostala na hladinu, aby zistila kde je. Vôbec to tu nepoznala, a chcela sa opýtať na cestu do Čierneho mora, no videla len veľký komín a hŕbu dreva. Vtom sa nad ňou vzniesla čajka Majka, ktorá striehla na nejakú rybku.
„Ahoj čajka, čo mám robiť, aby som sa dostala do Čierneho mora?“ opýtala sa kvapka. „Nerob nič, len sa nechaj unášať prúdom,“ odpovedala čajka Majka. „Ako dlho to bude trvať?“ neprestala sa pýtať kvapka. „Dlho“ odvrkla jej čajka a odletela preč. A tak kvapka dlho putovala rôznymi mestami, krásnou prírodou a všade sa na všetko vypytovala. Keď zbadala, že je okolo nej stále viac a viac vody, tak začala hľadať niekoho, koho by sa mohla opýtať či je už v mori. Na dne zbadala driemajúceho sumca. Štuchla doňho a hneď sa začala vypytovať. „Už som v Čiernom mori?“ opýtala sa kvapka. Sumec jej len odvrkol: „Nie, Čierne more je slané a teraz ma nechaj spať.“ A tak sa kvapka nechávala unášať ďalej, putovala ešte dlhé týždne, až kým jedného dňa nezacítila na tele zvláštne šteklenie. „Čo sa to so mnou deje?“ opýtala sa kvapka sama seba, a vtom zbadala ako sa jej na tele tvoria kryštáliky. „Skús sa obliznúť,“ povedala jej kvapka vedľa nej. Kvapka Kvapôčka si oblizla ruku a zistila, že to je soľ.
„Hurá!“ vykríkla kvapka Kvapôčka. „Konečne som v mori!“ skríkla s radosťou. Všetko chcela preskúmať, stretla pri tom veľa živočíchov a každému rozprávala, že pochádza spod Kriváňa. Keďže bola veľmi zvedavá, chcela vidieť čo sa nachádza aj nad hladinou. Na hladine však nevidela nič zaujímavé, iba samú vodu a žiarivé slnko. Chcela sa aj slnka niečo opýtať, ale slnko ju nepočulo. Iba silno svietilo. Odrazu pocítila znovu, ten zvláštny pocit na tele. Nevedela čo sa deje, ale začala sa od hladiny vzďaľovať. „Čo to je?!“ kričala. Až vtedy jej slnko odpovedalo. „Stala sa z teba vodná para,“ povedalo slnko a dodalo: „nechaj sa unášať vetrom a uvidíš celú Zem.“ Kvapka poslúchla slnko a nechala sa unášať, lietala okolo Zeme dlhé mesiace a navštívila všetky kúty sveta.
Videla všetko od výmyslu sveta, a už aj zabudla, aké je to byť kvapkou. Odrazu pocítila znovu ten zvláštny pocit na tele, taký, ktorý už dlho necítila. Všimla si ako sa okolo nej vytvárajú krásne kryštáliky. Zrazu uvidela opäť svoje ruky a nohy ako sa vytvarovali do nádhernej vločky. Vtom začala padať k zemi spolu s ostatnými vločkami. Vločka vedľa nej sa je opýtala: „Ahoj, kto si a nevieš kde sme?“
„Ja som vločka Kvapôčka a chvíľku počkaj, musím sa trochu rozhliadnuť.“ Vločka sa poobzerala a šťastím vykríkla: „Áno viem, tu som sa predsa narodila!“ Po chvíli ešte dodala: „Sme na Slovensku a tento vrch sa volá Kriváň,“ nadšene odpovedala vločka Kvapôčka a začala druhej vločke rozprávať všetky svoje zážitky.
Žiačka 9. B, ZŠ Janka Kráľa
3.
O Zázračnej Studničke
Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, kde sa ovce pásli na zelených lúkach, a pili vodu ako krištáľ čistú z horských bystriniek a studničiek, žil pastier menom Šimon. Šimon bol múdry a dobrý pastier, ktorý sa o svoje ovečky vzorne staral.
Spolu so svojím psom Bodríkom chránil ovce pred divými zvieratami. Ovečky mali krásnu jemnú vlnu, ktorá sa na slnku ligotala ako biely sneh. Spokojne si takto nažívali, až kým si krásu ovečiek nevšimol zlý čarodej Merlin. Ten zatúžil po hrejivom kožuchu z vlny ovečiek. Zašiel teda k Šimonovi, nech mu ovečky predá.
„Šimon predaj mi ovečky zo svojho stáda, dobre ti za ne zaplatím“. Šimon mu odpovedal: ,,Veľký čarodej Merlin, ovečky ti za žiadnu cenu nepredám a ani nedám. Svoje ovečky si cením viac ako zlato a nepredal by som ich ani za všetko bohatstvo sveta.“ Čarodej sa nahneval a zo zlosti Šimona premenil na kamennú sochu. Kliatbu mohol zrušiť iba človek s čistým srdcom, ktorý pokropí sochu s vodou z krištáľovo čistej studničky.
Raz sa prechádzala Anička po lúke a všimla si stádo smutných ovečiek, ako sa pasú pri kamennej soche Šimona. Hneď ako ju ovečky uvideli, prihovorili sa jej s prosbou. „Dievčina dobrá, nenechaj nás tu blúdiť bez pastiera. Zlý čarodej Merlin ho zaklial kvôli nám. Zachrániť ho môže iba človek s čistým srdcom, ktorý pokropí sochu s vodou z krištáľovo čistej studničky. My vidíme, že tvoje srdce je čisté, a ak máš odvahu, poď s nami a my ti studničku, kde vyviera taká voda z podzemia ukážeme.“
Ovečky zaviedli Aničku k studničke, kde nabrala vodu do džbánika a pokropila ňou Šimona. Šimon otvoril oči, usmial sa na Aničku a poďakoval jej za zrušenie kliatby. Keď to čarodej uvidel rozlámal sa na márne kúsky. Šimon si zobral Aničku za ženu a s láskou sa starali o svoje ovečky až do smrti.
Žiačka 5. C, ZŠ s MŠ J. D. Matejovie
Čestné uznanie
Deň vody
Rok 2122, medzinárodná agentúra vied.
18. marca - pokus číslo 2100
- podarilo sa zduplikovať pol litra vody.
Z množstva, ktoré duplikovali, sa odparili 2 deci.
Zistilo sa, že odparenie spôsobila neznáma látka.
Išlo o nový chemický prvok.
Jeho názov je BARYONIT.
Tento prvok sa spája s kyslíkom vo vode, a to spôsobuje odparovanie.
19. marca - pokus číslo 2101
- prvok sa dá zneutralizovať kyselinami.
Pri ďalšej duplikácii vznikol 1 liter vody.
Z tohto množstva sa odparilo deci vody,
kvôli ďalšiemu neznámemu prvku.
Tento prvok sa volá RANCÍN.
Dá sa neutralizovať hydroxidmi.
20. marca - pokus číslo 2102
- duplikáciou vzniklo jeden a pol litra vody.
Vznikol nový prvok spojením rancínu a baryonitu.
Jeho názov je RANCÍNOBARYONIT.
21. marca - pokus číslo 2103
- po mnohých pokusoch sa dá RANCÍNOBARIONIT neutralizovať kyselinou sírovou.
22. marca - pokus číslo 2104
- podarilo sa vytvoriť 2 litre vody
Po dvoch rokoch skúmania prišli na to, ako sa dá duplikovať voda.
Prácu o duplikovaní publikovali pre všetkých ľudí. A tak sa stalo na Deň vody.
Žiak 9. B., ZŠ s MŠ Janka Kráľa
Čestné uznanie
Príbeh jedného troglochéta
Moje meno je Troglochetus, dovoľte, aby som sa vám predstavil. V minulom storočí ma objavil pán profesor Beranecki. Žijem v neustálej tme podzemných a jaskynných vôd, preto nemám vyvinuté oči, no vôbec mi to nevadí. Dokážem sa orientovať pomocou dlhých štetín a ešte nikdy som nezablúdil. Okrem toho, je na mne ešte jedna zvláštnosť, som bez farby - úplne priehľadný.
Viete si ma vôbec predstaviť? Nie je na mňa príjemný pohľad. Aj pán profesor bol celkom prekvapený, keď ma prvýkrát videl. No my sme tu žili už odpradávna, len ľudia o nás nevedeli. Plávali sme v krištáľovo čistej vode zákutiami demänovských jaskýň a bolo nás neúrekom. Voda bola bohatá na živiny a kyslík, v dutinách skál sme sa naháňali a hrali na skrývačky. Najviac ma vždy dokázala upokojiť ozvena pomaly kvapkajúcej vody a tichý šum krídiel netopierov, ktorí si do našej jaskyne prišli vždy na jeseň pospať.
Odvtedy už ubehlo veľa času. Jedného rána sme sa všetci zobudili a voda, v ktorej sme plávali bola čudne kyslá a mala zvláštnu farbu. Zo dňa na deň jej bolo čoraz menej. Už môj pradedo Lochetus nám rozprával o zvláštnom tvorovi-vraj sa volá človek. Ten sa vozí nad našimi jaskyňami na zvláštnych štvorkolesových skrinkách, z ktorých vychádza čudný dym a kvapká z nich lepkavá tekutina. Tá presakuje až sem dolu a je jej čoraz viac. Zle sa nám v takejto vode dýcha, nemáme dostatok potravy, dokonca sme prišli aj o svoj pokoj a ticho. Niektorí z týchto tvorov dokonca zostúpili k nám do podzemia.
My troglochéti síce nemáme oči, no všetko cítime, každý záchvev. Zrazu len žblnk-a niečo okrúhle, pomerne ťažké a obrovské čľupne z času na čas do nášho jazierka, potom z ničoho nič počuť čudné hlasy, ktorým nikto z nás troglochétov nerozumie. No najviac ma znepokojuje stále sa vytrácajúca voda z nášho jazierka, naozaj sa bojím, že už nikdy nebudem počuť ten krásny zvuk padajúcej kvapky v tme našej demänovskej jaskyne.
Momentálne nie som veľmi nadšený, lebo dnešná generácia si vôbec neváži čisté vody nášho podzemného sveta. A preto ja, v mene všetkých troglochétov, vyzývam tieto zvláštne tvory, aby ste nás a naše vody nechali na pokoji.
Žiak 5. A, ZŠ s MŠ Okoličianska
Čestné uznanie
Podzemná voda a jedno tajomstvo
Kde bolo, tam bolo, bola raz podzemná voda. Pomaly si tiekla a jej tok sa ťahal od vysokého kopca až dolu do doliny. Prechádzal aj popri malej chalúpke. V chalúpke bývali dve dcéry s mamkou, ktorá bola ťažko chorá. Najskôr dcéry mamku liečili domácimi liekmi, ale nič nepomáhalo. Tak sa nakoniec rozhodli ísť za staručkou bylinkárkou, ktorá bývala v hore, s prosbou o nejaký liek či bylinky.
„Dobrý deň tetuška, chceli by sme sa u vás poradiť," prihovorili sa staručkej bylinkárke. .,Potrebujeme pomôcť našej mamke, pomôžete nám?" Opýtali sa, prv ako jej vyrozprávali svoj príbeh. Stará múdra žena sa pozrela na ne, zamyslela sa a odvetila: Dobre, skúsim vám pomôcť. O čo ide? Čo by ste potrebovali?"
Dievčatá hneď začali rozprávať svoj príbeh: ,,Naša mamička je ťažko chorá a veľmi by sme si želali, aby sa uzdravila. Urobili by sme pre to všetko." Starenka ich zo záujmom počúvala, potom sa zamyslela a nakoniec povedala: .,Po tom, čo som si vypočula váš príbeh, vidím, že ste dobré dcéry a chcete svojej mamke pomôcť. Prezradím vám tajomstvo. Vašej mamke môže pomôcť len voda z prameňa zázračnej podzemnej vody. Lenže tento prameň je vysoko na kopci, ktorý je odtiaľto ďaleko a cesta k nemu trvá dva dni. Táto voda je liečivá, pomohla už viacerým ľuďom, ktorí mali ťažkosti ako vaša mamka. Cesta je však nebezpečná a môžete sa na nej ľahko stratiť." Dievčatá sa na seba pozreli a hneď boli rozhodnuté ísť k prameňu zázračnej vody. Keď múdra žena videla ich rozhodnosť, poradila im.
„Tu vám dávam mapu," povedala, „ktorá vás bezpečne prevedie cez horu, a ak sa jej budete držať, určite nájdete aj prameň podzemnej vody." Potom pokračovala ďalej: „To však ešte nie je všetko. V blízkosti prameňa rastie jedinečný kvietok, ten musíte nájsť, pretože práve vedľa kvietka je ukrytý prameň podzemnej vody. Keď kvietok nájdete, vykopte malú jamku a z tej jamky naberte vodu do tejto fľaštičky. A to je liek pre Vašu mamku."
Dievčatá počúvali a snažili sa všetko si čo najlepšie zapamätať. Poďakovali sa múdrej žene za rady aj za dary a vybrali sa po podzemnú vodu. Bola to dlhá cesta, prekonávali veľa prekážok, ale predsa sa len k cieľu dostali. Urobili presne to, čo im povedala staručká bylinkárka. Našli jedinečný kvet, vedľa neho vykopali malú jamku nakoniec z prameňa nabrali do fľaštičky podzemnú vodu. Potom už rýchlo utekali domov k mamke. Dali jej fľaštičku, aby sa napila. Hneď ako to urobila, vyskočila z postele a postískala dcéry tak silno, ako len mohla. Bola im veľmi vďačná a ďakovala im. A tak sa vďaka podzemnej vode do chalúpky vrátilo zdravie.
Žiačka 8. A. ZŠ s MŠ Demänovská ulica
