Lucia Letošová - Cesta okolo sveta
Keď lúče slnka vstanú, vidím ich v mokrom zrkadle. Ak sa ho však dotknem, môj obraz sa rozpadne.
Tak hľadím na dielo tej najväčšej umelkyne - vody. Hľadím na ligotajúce sa dno a celé jazierko zvečňujúce svet. Každá veľká mláka má cestu doň, ale aj von. Ak to kvapku omrzí, posunie sa preč. V pravom rožku tíško odteká maličký až nebadateľný prúd vody. V tomto neveľkom, uzulinkom korýtku mizne, jedna kvapka za druhou. Púť vody prináša dobrodružné zážitky, objavy nových sietí, či kanálikov, priezračných tokov a jazierok. Čas plynie, rieka dospieva a mení sa z drobulinkej, nenápadnej kvapky na veľkú, priam obrovskú, dravú rieku. Obmýva všetky skaly, útesy až dovtedy, kým nenájde to správne miesto, kde sa usadí. To miesto je more. Obrovské, modrasté, slané more. Je to nekonečný domov vody.
Kvapka sa už dostala do cieľa a je čas vrátiť sa späť. Celú cestu ju sprevádzali jej kamaráti, ktorí sa sem-tam rozhodnú pre cestu vzduchom, vytvoriť na nebi krásne obrazce. Po čase sa vrátia na zem za svojimi kamarátmi, porozprávajú si svoje zážitky a vydajú sa objaviť ďalšie kúty zeme.
Laura Vrbičanová - Voda nad zlato
Voda. Kvapalina obyčajná ale pri tom tak vzácna. Nik ani nič vodu nenahradí.
Je jedinečná a originálna, a preto by sme si ju mali vážiť. Všetko živé i neživé má počiatok vo vode. Keby vody nebolo, nebol by život.
S vodou sa stretávame každodenne. Zahľaďme sa na túto krajinu. Do očí sa nám vryje hneď čarokrásny svet, plný ligotavej vody. Či v podobe padajúceho vodopádu, v podobe riek, morí, oceánov alebo ligotavého snehu. Toto všetko je voda. Voda nás hreje rôznymi tajomstvami, priezračné jazero odrážajúce všetko navôkol, trblietavé kvapky padajúce z toho najjasnejšieho neba, ponáhľajúca sa rieka vlievajúca sa do mora. Toto sú tajomstvá vody. Uprene sa pozrime na daždivé mraky, hromadiace a vytvárajúce sivú cukrovú vatu.
Preto si pripomínajme, aká je voda skvelá. Nezabúdajme, že voda sa nedá nahradiť ničím, a preto si ju vážme a neplytvajme ňou.
Karolína Feriancová - Zimná krajina
Keď sa povie voda, všetci si pomyslia na obyčajnú vodu, ktorá nám každému tečie doma z kohútika. Ale ja si predstavujem zimu. Tie nádherné zamrznuté jazerá, ligotavé potôčiky, ligotajúce sa vodopády a zamrznuté kvapôčky vody tvoriace cencúle. Celá krajina je ako z rozprávky.
Z neba padajú ligotavé vločky tancujúce vo vzduchu. Hudbu im dávajú vtáčiky sediace na konárikoch zamrznutých stromčekov. Pripomínali mi ten najkrajší vtáčí koncert, aký som kedy počula. Pri tancovaní im rytmus dával vetrík, ktorý detičkám líčka na červeno zafarbí. Mráz zasa na oknách krásne ornamenty vytvorí. Jedného krásneho bieleho dňa som sa tak prechádzala po zamrznutej čistinke, až som prišla k jednej chalúpke. Prišla som bližšie a na oknách som zbadala nádherné ornamenty pripomínajúce umelecké obrazy maliarov. V tom som začula šumot vody. Išla som za šumom a prišla som k potôčiku. Jeho vlnky sa strácali v priezračnej vode. Bolo to úžasné, ako v nejakom čarovnom sne.
Pohľad na zimnú krajinu je ten najkrajší na svete. Najkrajšie na zime sú vločky. Prečo vločky? Lebo vločky sú tie najzáhadnejšie a najkrajšie veci na svete. Zima je to najčarovnejšie obdobie v roku.
