Osoba, ktorá je s nami deň čo deň, noc čo noc, celé roky, sa postupne pre nás stáva samozrejmosťou. Aj ona, teraz už stará dáma, tá, čo chodí vždy v svetlomodrých šatách, nič nepovie, len mlčí.
Trpí. Všetci ju dobre poznáte. Aj táto žena bola kedysi veľmi docenenou osobou, ľudstvo ju oslavovalo. Bolo ochotné za ňou putovať aj stovky ba tisícky kilometrov. A teraz? Teraz je to len samozrejmosť, taká obyčajná, nikým nevážená.
„Hľa, čím treba byť, vodou!
Ak nemá prekážku tečie, ak je tu hrádza, zastaví sa,
Ak sa hrádza pretrhne, potečie znova.
V hranatej nádobe je hranatá, v okrúhlej okrúhla.
Aj pre toto všetko je najpotrebnejšia a najsilnejšia.“ (Lao-c´)
Som nevyhnutná pre život. Potrebuje ma každý človek, každá rastlina či strom, každé zviera. Ale ani tak ma nemôže mať každý.
V rokoch už dávno zabudnutých ľudia za mnou kráčali najprv pešo, potom na skrotených zvieratách. Brali si zo mňa kúsok po kúsku, ale nie tak, aby mi zaškodili. Len toľko, koľko im bolo na úžitok.
Ľudia boli múdri, vedeli, že ak si vezmú veľa, cestou môžu veľa stratiť. Alebo sa možno báli, že ma tu už čoskoro nebude, alebo bude len veľmi málo.
Krásny život. Chodili sa ku mne schladiť mladé i staré jelene a jelenice, medvede aj diviaky počas vysokých letných teplôt. Žiaden živočích neprešiel okolo mňa bez pristavenia. Nikdy som sa necítila zbytočná a sama. Perfektný pocit, pomáhať iným, nič si za to nepýtať, len cítiť spokojnosť ich duší.
Všetko bolo dokonalé a krásne, kým si človek nepovedal: „Načo mám ja chodiť za vodou, keď môže voda prísť ku mne?“
Vtedy prišiel ten zlom, kedy ma začali ničiť. Už nikto o mne nespieval piesne, nikto si nepripomínal aká som dôležitá. Prestali si ma vážiť. Veď, prečo by si mali tak veľmi vážiť niečo, čoho majú neobmedzené množstvo. Mnohí si mysleli, že som tu bola, som a aj budem stále. Letom v podobe príjemných dažďov. Zimou v znení snehových vločiek.
Potrebujete ma na pitie, umývanie, osvieženie. Jednoducho, všade musím byť, aby ste mohli žiť. Ale budete ma ďalej vyhľadávať, ak budem špinavá, znečistená chemikáliami, smradľavá a už viac nevhodná pre život?
Budete ma stále chcieť, aj keď si zo mňa už viac nebudete môcť uvariť svoj obľúbený čaj? Keď sa nebudete môcť umyť, pretože ja tu už nebudem?
Ľudia ma ničia, nevážia si ma napriek všetkému, čo som im ochotná obetovať.
Myslela som si, že tu pre vás budem večne, že vás budem sprevádzať životom od narodenia až po smrť. Dúfala som, že aj vy budete dávať mne toľko, koľko ja dávam vám. Ja vám život. A vy mne? Odchádzate z lesa s košíkmi plných húb. No kto z lesa odnesie za kôr odpadkov? Chodíte od mora s taškami mušlí a iných suvenírov, ktoré vám dalo, ale kto odnesie so sebou plastové poháre a obaly z čokolády?
Už teraz je to veľmi zlé. V niektorých krajinách by si ma aj vážili, ale aj tak ma nemôžu mať. Zomierajú a dávajú to za vinu mne – vode.
Som základ života, základ zdravia. Ale človek si uvedomí čo mal, až keď to stratí. A tak, možno nie zajtra, ani o týždeň bude ľudstvo zúfalo písať na stenu či o rok vetu: „Voda, všade voda, ale ani kvapka na pitie...“
