Keď večer zatváram svoje unavené oči a moje telo a myseľ sa vnárajú do pokojného spánku, zrazu začujem upokojujúci šum vody. Pred očami sa mi vynorí malé jazierko obklopené stromami, ktoré sa nad ním týčia ako veľkí strážcovia. Voda v jazierku je priezračná a čistá ako ten najkrajší krištáľ a blankytne modrá. Vidno až na dno tohto krásneho diela samotnej prírody. Ani človek nedokáže vytvoriť takú krásu.
Začína pršať. Hladina jazierka sa rozčerí a začnú sa tvoriť útvary v tvare kruhov, ktoré akoby utekali ďalej a ďalej, až pokým úplne nezmiznú. Dažďové kvapky dopadajú na hladinu jazierka. Znie to ako čarovná hudba, ktorá mi pomáha zaspať. Ten pokoj, ktorý sa vznáša vo vzduchu, opantá každý jeden môj zmysel.
Rybky šantiace pod hladinou jazierka sú ako malé deti. Hravé a neposedné. Rastliny a riasy rastúce na dne jazierka vytvárajú mäkký zelený koberec – až mám chuť zaboriť doň nohy. Nad jazierkom sa týči ako obor veľká skala. Voda, ktorá strmhlav padá dole ako dravý vták za svojou korisťou, vo mne vyvoláva pocit niečoho nepoznaného. Kvapky sa na slnku trblietajú ako malé kryštáliky a bolestne dopadajú na skalnú stenu. Vidím, že na nej vzniká nový život v podobe jemnučkého zeleného machu. Vodopád šuští ako lístie vo vetre. Nie jedno zviera sa príde napiť tej čistej osviežujúcej vody, len aby uhasilo svoj smäd. Tiež by som sa napila, ale toto je iba môj krásny sen.
Malé jazierko skrýva veľa nepoznaných tajomstiev. Nepozná ich nik. Iba samotné jazierko a matka príroda, ktorá sa stará o všetko s láskou a nehou. A ja som jej za to vďačná. Veď, keby nebolo vody, tej čistej priezračnej tekutiny, nebolo by nič. Ani jazierko, ba ani vodopád, neboli by žiadne rieky, ťahajúce sa po zemi ako obrovské hady. Nebolo by veľkých hlbokých jazier ani azúrovo-modrých morí vyzerajúcich ako atramentové fľaky, ktoré sú rozfŕkané po celej Zemi. A hlavne by sme neboli my.
