Je pre nás samozrejmé, že otočíme kohútikom a tečie nám voda? Je pre nás samozrejmé, že sa tej vody môžeme napiť? Je pre nás samozrejmé, že v lete ňou zalievame kvety? Je pre nás samozrejmé, že sa ňou denne sprchujeme? Pre mňa áno. Ale je to samozrejmé pre všetkých?
Voda – vnímaná ako bezfarebná, priezračná, všade prítomná tekutina, bez chuti, bez vône. Je vnímaná ako samozrejmosť, ako bežná súčasť života. My, ľudia žijúci v uponáhľanom svete, si neuvedomujeme skutočnú vzácnosť vody.
Je pre nás samozrejmé, že ráno vstaneme, ako prvé použijeme splachovacie toalety a ideme sa umývať. Vzápätí si varíme kávu, čaj, čo opakujeme niekoľkokrát za deň. Večer, po príchode z práce, relaxujeme vo vani plnej horúcej vody.
Avšak, ako by vyzeral náš deň bez vody? Toalety ostanú nespláchnuté, do práce odídeme smädní a naše prvé kroky z domu by pravdepodobne viedli do obchodu kúpiť si minerálku. Asi by sme pri regáli s vodou nestáli sami.
A naša obľúbená horúca večerná vaňa by ostala len naším túžobným želaním.
Z krátkodobého hľadiska je to predstaviteľné, ale súčasný moderný človek nedokáže bez dlhodobého prísunu vody žiť.
Voda – vnímaná ako chutná, lahodná tekutina, ktorá dokáže zahasiť smäd, ktorá dokáže očistiť telo a hlavne, ktorá dokáže zachrániť život. Aj takto môže niekto vnímať každú jednu kvapku v pohári. Uprostred dnešného sveta, v ktorom nám je dopriate, sú miesta, kde ľudia umierajú, pretože sú smädní. Sú miesta, kde ľudia ani netušia, že prúd vody sa dá ovládať pákou na batérii.
Čo by asi povedali, keby nás videli polievať kvety a záhradu, umývať autá, napúšťať a vypúšťať litre vody v bazénoch? Asi by len pozerali s otvorenými ústami a nechápali by, prečo tak plytváme vodou.
Voda – vnímaná ako živel, ktorý ničí prírodu, domy a častokrát so sebou berie aj ľudské životy. Takáto voda dokáže prísť v podobe dažďa, ale aj v podobe prílivových vĺn z oceánu, pretrhnutých priehrad a nádrží. Škody dokáže urobiť aj vyliaty potok alebo zvýšená hladina podzemnej vody. Sme nútení pred ňou utekať a schovávať sa. Má nesmiernu silu a vnikne do každého jedného kúta.
V takýchto prípadoch z nej máme strach, no napriek tomu každý zachránený človek siaha po pohári pitnej vody, aby si ovlažil strachom vyschnuté ústa.
Žijeme v krajine, ktorá má bohaté zásoby a zdroje pitnej vody. Po celom Slovensku máme vyvierajúce pramene minerálnych vôd. Na prechádzke lesom môžeme naraziť na prírodné studničky a vyvierajúce pramene lesných potôčikov.
Drvivá väčšina bystrín potokov má priezračnú hladinu. Avšak v ich blízkosti sa nachádza niečo, čo tam nepatrí. Odpad.
Čo tam robí? Ako sa tam dostal? Za všetkým je zase len ten, koho život závisí od čistej vody.
Poznám jediný deň v roku, kedy školopovinní žiaci vyrazia so svojimi učiteľmi do prírody a okrem iného zbierajú odpadky aj popri brehoch potokov alebo prírodných studničiek, ktoré sú v blízkosti ich školy. Je to veľmi pekné a prospešné gesto voči vode a prírode.
Ale všimli sme si, že to vôbec nie je koncom marca, kedy má voda svoj Svetový deň? A všimli sme si, že túto aktivitu robia žiaci len na pokyn učiteľa, šťastní, že sa vyhnú učeniu? Všimli sme si, že odpad na zemi je pre nás bežná vec?
A čo ja? Môžem o sebe povedať, že som sa voči vode neprevinila? Že som priamo do nej alebo do jej blízkosti nič nevyhodila? Že vodou neplytvám? Moja odpoveď znie: NIE! Som naučená vo svojom živote plytvať vodou a brať ju ako samozrejmosť.
Tiež v bežnom živote neriešim sklenené a plastové fľaše, železo, plechovky popri potoku, aj keď prechádzam a dívam sa na ne. A čo vy? Aká by bola odpoveď? A ako by asi vyzeral svet, keby odpoveď nás všetkých bola: ÁNO!
